„Adam pracuje okrem svojej ambulancie s dvetisíc pacientmi ešte aj na ARO a záchranke, vo svojom voľnom čase sa venuje rodine s tromi deťmi. Z toho by mohol byť naozaj pekný príbeh,“ predstavila nám Adama Porubäna predsedníčka Mladých praktikov Katarína Kováčová. A veru je. Adam Porubän mal chuť pomáhať v povahe odmalička, všeobecné lekárstvo však nebol jeho prvotný plán. Pôvodne sa chcel po štúdiu kardioanestézie zamestnať v Nórsku, no zapáčilo sa mu v malej nemocnici v Liptovskom Mikuláši, kde prežil aj náročné covidové obdobie. Práve to ho presvedčilo posunúť sa ďalej – do ambulancie všeobecného lekára v Turčianskych Tepliciach.

Ako ste sa dostali k povolaniu lekár?

Mali ste v rodine nejaký vzor, alebo vás k tomu viedlo niečo úplne iné? Moja krstná mama bola lekárka v Prahe. Často som ju chodil navštevovať, niekedy aj priamo do nemocnice, a už vtedy ma to oslovilo. Hlavným dôvodom však bolo to, že som bol vždy typ človeka, ktorý sa ostatným snaží pomáhať. Hľadal som odbor, ktorý by tomu zodpovedal. Rozmýšľal som napríklad aj nad učiteľstvom, ale medicína ma lákala najviac. Prišla mi vždy zaujímavá aj vďaka tomu množstvu odborov, nekonečnému množstvu možností. Človek sa vie do toho ponoriť a stále študovať. Ja som sa vždy veľmi rád učil a ľahko som si vedel veci zapamätať, takže som hľadal niečo, kde to viem využiť.

Takže ste viac-menej hneď vedeli, že medicína je to pravé pre vás a raz chcete byť lekárom?

Paradoxne som najprv študoval informatiku na osemročnom gymnáziu, ale to som začal ešte ako dieťa. Medicína ma oslovila až okolo puberty. Vtedy som začal chápať, že sa dá ľuďom pomáhať práve svojimi vedomosťami. Začal som teda študovať medicínu na Univerzite Komenského v Bratislave a skončil som v roku 2010.

Aké ste si vybrali zameranie? Chceli ste byť od začiatku všeobecným lekárom, alebo ste sa rozhodli ísť týmto smerom až neskôr?

Všeobecné lekárstvo je u mňa novinka. Počas školy som sa s jedným kolegom prihlásil na stáž do Nemecka na kardiochirurgiu, a tam na kardioanestéziu. Nevedeli sme vtedy presne, o čom to je, ale zaujala nás tá anestézia, prístroje, že ide o život, všetko nám to prišlo zaujímavé. Po škole som plánoval ísť do zahraničia. Učil som sa po nórsky a vravel som si, že po získaní praxe pôjdem pracovať do Nórska. Keď som však začal pracovať doma na Slovensku v jednej menšej nemocnici v Liptovskom Mikuláši, veľmi ma to chytilo a už som zostal. Pracoval som pod vedením pani primárky, ktorá nám dávala veľa možností rozvíjať sa, skúšať a učiť sa. Vyhovovalo mi, že ma nikto nebrzdí a môžem sa intenzívne posúvať ďalej. Práca na ARO je ideálna pre mladého slobodného človeka. Je to časovo náročné, stále ste vo „švungu“, v strese a napätí, a to mladého človeka baví. Popri tom som robil aj dve-tri služby mesačne na záchranke. Takto som fungoval 13 rokov.

Kedy a prečo ste sa rozhodli odísť z ARO do pokojnejšej ambulancie všeobecného lekára?

Zlom nastal po covide. Vtedy som tomu asi príliš podľahol, pretože som tam bol nonstop. Ráno som prišiel do práce, o polnoci sa dostal prvýkrát na malú potrebu, na jedlo vôbec nebol čas. Vtedy som schudol 7 kíl. Mal som na starosti covidové ARO a padol som do toho. Trpela tým aj rodina, pretože manželka bola vtedy tehotná a ja som sa veľmi bál, že niečo prinesiem domov z nemocnice. Ťažká bola najmä tá druhá fáza. Na začiatku zomieralo veľa ľudí, ale veľa sa aj podarilo zachrániť. Keď už bola možnosť očkovania, videli sme veľa zbytočnej smrti a museli sme vyberať medzi tými, ktorí prežijú, komu dáme tú poslednú voľnú posteľ. Toto rozhodovanie som zvyčajne musel robiť práve ja a zanechalo to vo mne veľmi zlé pocity. Vtedy sa to vo mne začalo lámať a  rozmýšľal som nad zmenou. Bola možnosť si v rámci anestéziológie dorobiť doplnkový program všeobecné lekárstvo počas deviatich mesiacov, z toho šesť mesiacov na praxi v ordinácii, a potom môžete ísť na atestačnú skúšku. Manželka je z Turčianskych Teplíc, tak sme sa dohodli, že sa skúsim opýtať tu v regióne, či sa niekto nechystá pustiť alebo predať ordináciu, a podarilo sa nám nájsť úplne najideálnejšie riešenie priamo tu v Turčianskych Tepliciach u pani doktorky Danišovej, ktorá už plánovala ísť do dôchodku a nemala komu ordináciu posunúť. U nej som aj praxoval, spoznával ľudí a zvykal si, pretože som vlastne prešiel z konca na začiatok. Začal som sa stretávať s ľuďmi, o ktorých diagnóze na začiatku nič neviem, všetko je potrebné postupne odhaliť a postarať sa, aby neskončili ako tí moji predchádzajúci pacienti na ARO.

Prejsť z ARO do praktickej ambulancie je veľká zmena. Baví vás to?

Okrem toho, že som chcel byť viac s  rodinou ma na všeobecnom lekárstve lákal ten všeobecný prehľad. Môžete sa učiť hocičo, ortopédiu, očné, čo len chcete. Nemusíte do hĺbky, ale môžete. Všetky vedomosti sú  len bonus, lebo čím viac vecí viete, tým je väčšia možnosť, že ochorenie zachytíte včas a pacienta pošlete k špecialistovi, alebo ho začnete správne liečiť. A ďalšia vec je, že pacienta nielen odpojím od prístrojov, a potom už neviem, čo s ním je, ale pracujem s ním aj ďalej, zisťujem, čo s čím súvisí, vidím celú jeho cestu. Teraz viem zachytiť ochorenie ešte pred tým, ako sa stane, a mám zodpovednosť nad tým, ako bude pacient vyzerať o desať, dvadsať alebo tridsať rokov. To bola jedna z mojich motivácií a stále aj je, že môžem pomôcť viac ľuďom ako na ARO, kde to bolo zopár stovák a tu mám na starosti približne dvetisíc ľudí, s ktorými pracujem od začiatku a máme šancu niečo zmeniť. V tomto je to iné a pekné. Čo už nie je také pekné, je to málo času, ktorý na pacientov máte. Dúfam však, že aj to sa zlepší, keď pacientov viac spoznám. Zatiaľ som tu len necelé dva roky, keď rátame aj spomínanú polročnú prax.

Ako je vybavená vaša ambulancia? Plánujete nejaké zmeny?

Plánujem sa v  najbližších mesiacoch presťahovať do úplne nových priestorov. Momentálne sa nachádzame v ambulancii, ktorá je priamo v dome predchádzajúcej pani doktorky. My sme si to po jej odchode so sestričkou len trochu pomenili. Sestrička má vlastnú väčšiu miestnosť, v ktorej má aj prístroje. Máme tu viacero prístrojov, EKG a ABI, spirometer, tlakomery, prístroje na laboratórne testovania a podobne. Ja mám menšiu miestnosť, kde mám počítač a prenosný ultrazvuk. Ten používam, aj keď chodím k pacientom domov. V novej ambulancii budeme mať tri miestnosti, jednu pre sestru, jednu na infúzie a jednu pre mňa. Zároveň by som chcel zamestnať aj ďalšiu sestru na infúzne terapie a dokumentáciu. Verím, že sa mi to ešte v priebehu tohto roka podarí.

Čo je podľa vás najnáročnejšie na všeobecnom lekárstve?

Povedal by som, že určite ten nával ľudí a rýchlosť, s ktorou musíte pracovať. Neustále musíte byť v strehu a pozorne počúvať. Pacient vám nepríde s konkrétnou diagnózou, ale s niečím, čo treba riešiť a môže to byť akýkoľvek problém. Chýba mi čas. To je najťažšie.

Na čom si vo vzťahu s pacientmi najviac zakladáte?

Na dôvere a empatii. Aj keď tá empatia nesmie byť prehnaná, lebo potom je ťažké sa odosobniť. To bola presne tá chyba, ktorú som robil v nemocnici. Pacient tiež musí mať pocit, že ho chápete, a vtedy vám začne veriť a spolupracovať s vami. Potom sa úplne inak lieči, keď človek vie, že ho vypočujete a poradíte mu. Keď príde pacient, ktorý chodí po rôznych špecialistoch, stále má bolesti, lieky nezaberajú a cvičiť nevládze, jednoducho sa mu už nedá pomôcť, tak potom ocení aj to, že mu dáte priestor sa aspoň vyrozprávať.

Posledné roky ste prešli veľkými zmenami a stále si zvykáte na pozíciu praktického lekára. Čo plánujete do budúcnosti? Aké máte najbližšie ciele?

Chcel by som robiť modernú medicínu, zamestnať viac ľudí a postupne to tu rozvíjať. Máme v meste ešte jednu doktorku, s ktorou by som chcel užšie spolupracovať. Chcel by som hlavne, aby to bolo plynulé, aby ľudia zbytočne nečakali a aby sa každý, kto potrebuje, dostal k vyšetreniu. Tiež by som chcel, aby sa zvyšovala technická a odborná úroveň, a aby sa u nás pacient cítil príjemne, lebo prostredie veľa spraví. Rád by som mal dobrú webovú stránku, kde ľudia nájdu aj základné informácie, ako postupovať pri niektorých ľahkých ochoreniach. Postupne budeme na všetkom pracovať a modernizovať.

Čo by ste odkázali mladým medikom, ktorí sa rozhodujú, či sa vybrať smerom všeobecného lekárstva?

Povedal by som, že je to veľmi zaujímavé povolanie s obrovskými možnosťami a vývojom. Čo ja v tom vidím, je perspektíva. To, čo tu dokazujú hlavné odborníčky pre všeobecné lekárstvo za posledných pár rokov, je úžasné. Veľmi to pomáha. Máme oveľa viac kompetencií. Pacientov môžeme naozaj liečiť, nielen vypisovať lístky. Ďalšia motivácia je, že ste sám sebe šéfom. Chcete mať tri sestry? Majte tri sestry. Chcete mať pekné prostredie? Spravte si ho. Naozaj to záleží na vás, len musíte byť šikovný. Naučíte sa aj ekonómiu, manažment, organizovať si čas. Získate obrovský prehľad v medicíne, lebo si čítate nálezy, ktoré vám pacienti nosia od rôznych špecialistov, porovnávate, vzdelávate sa. Podľa mňa je však veľmi dobré mať prax z nemocnice. Zažiť si pár kritických situácií, nočných služieb, ako vyzerá pacient, ktorý je na tom naozaj zle, jednoducho dostať ten pocit, že niečo nie je v poriadku. To sa nedá len tak naučiť, je potrebné to vidieť. Ja som sa najviac naučil práve počas nočných služieb.

Máte nejaký odkaz aj pre svojich kolegov?

Bol by som rád, keby sa ľudia nepoddávali a nenechali to zájsť až k vyhoreniu. Máme veľmi veľa vyhorených ľudí v medicíne a veľa z nich je ešte mladých. Videl som to v nemocnici a až z toho trasie, koľko ľudí chodí do práce s nechuťou. Chcel by som, aby sme vždy hľadali niečo pekné. Keď už to nie je samotná práca, tak práve vlastná ambulancia je skvelá v tom, že máte čas na rodinu a viete rozvíjať aj svoj osobný život, a to je na nezaplatenie.